Pred týždňom sa so mnou rozišiel priateľ, s ktorým som bola 4 roky. Chvíľu pred rozchodom som sa ho vypytovala či ma stále miluje, pretože to od neho dostatočne necítim, potrebovala som uistenie, či ma nepodvádza, navrhla som pauzu (ale len pre to, aby ma uistil že ju nechce), potrebovala som len uistiť, neviem ako to vysvetliť, uisťovanie bohužiaľ potrebujem často, on to samozrejme pochopil tak, že už s ním byť nechcem a nenechal si to vyhovoriť a povedal, že so mnou končí a odišiel. Celé tie roky sme sa často hádali, väčšinou kvôli banalitám, z ktorých sme dokázali urobiť veľký problém.
Hádky väčšinou končili jeho odchodom a následne sa zase vracal, po pár dňoch. Asi pred rokom sa to otočilo a vracať sa prestal. Musela som začať vyvíjať aktivitu ja, v podobe ospravedlňovania sa (aj keď som nemala za čo), žadoniť o jeho návrat a tak podobne, vždy sa potom vrátil. Veľa ma trápil tichom, a robil nedostupného, chladného, jednoducho bez akýchkoľvek emócií. Taký je aj teraz. Každopádne, včera mi napísal, po mojom snažení o neho, že nechápe o čo bojujem, že mi neverí že ho milujem, alebo zo mi chýba, pretože sa tak nesprávam a moje činy nekorešpondujú s tým, čo tvrdím – to že som navrhla pauzu, vraj som ho tlačila k tomu sa rozísť, tak ako ho môžem milovať.
Začala som sa zamýšľať nad tým, že by som naozaj mohla byť ja ten problém. Pred pár rokmi, po skončení iného vzťahu, som bola raz u psychológa, ten mi povedal, že by som mohla trpieť HPO, ale na druhé sedenie som už neprišla, a nejako som to neriešila. Problém je v tom, že som naozaj bola ešte včera odhodlaná vec aktívne riešiť, ísť na vyšetrenie a pri potvrdení diagnózy chodiť na terapie, ale cítim obrovskú potrebu mať partnera po svojom boku, pretože som presvedčená o tom, že ja som ten problém a keď ho vyriešim, bude náš vzťah funkčný, ale on k tomu nie je naklonený a chce sa len „vídať“.
